Velorex – môj život...
11. 05. 2010 19:37, Bazala Marián, 6 komentárov
Pred štvrťstoročím, keď mal môj brat Dušan 17 rokov, túžil po vlastnom aute, a tak si kúpil Velorex 250. Vtedy sme to brali ako recesiu. Trochu sme ho zreparovali, dostal nový pekný koženkový kabát, kostru sme štetcom namaľovali načierno.
Otec v tom čase vlastnil Wartburg 353, ideálne auto na dojenie benzínu s olejom. Keď sme mali šťastie a otec nás nenachytal, podojili sme ho o 10 l benzínu a hurá do sveta.
Naša 250-ka mala len ručné štartovanie. Ak niekto z vás štartoval nohou panelku a kopla vás, tak iste viete, ako vyzerala po takomto štartovaní pravá ruka. Brat mal dvoch kamarátov. Ak sa chceli odviezť vo Velorexe, musel si jeden z nich ľahnúť do zadného odkladacieho priestoru. Keď potom niekde zastavili, okoloidúci nevychádzali z údivu, koľko junákov vystupuje z dvojmiestneho čuda. Toto neustále preťažovanie si odniesla zadná vidlica, ktorá sa skrútila, a po prechode železničným prejazdom väčšinou spadla reťaz.
Aj taká bola daň za frajerinu mať vlastné auto. Po dvoch rokoch, keď brat dorástol fyzicky (duševne sa mu to nepodarilo doposiaľ),
zdedil po strýkovi Simcu 1501. Velorex nemal kde parkovať a bol odsúdený na odchod z našej domácnosti. Dlho sme hľadali kupca, ktorý by hadráka kúpil a nevrátil. Napokon sa kupec našiel!!! Predali sme ho do cirkusu Európa a do Prahy hrdo odišiel na plošine nákladného vlaku. Z Prahy sa už nevrátil.
Prešlo 20 rokov, keď mi zrazu Dušan zavolal. Ideme do Bratislavy kúpiť Velorex. Ja som mal práve v Bratislave poradu, preto som bol oblečený v čiernom obleku. Sadli sme do najnovšieho Daewoo Leganza a hurá kupovať hadrák. Keď nás predávajúci Ivan Rýchlo zbadal, oči sa mu trikrát pregúľali, či vieme, čo kupujeme? Ja v obleku som sa k jeho hadráku mohol priblížiť len na 2 metre, aby som sa nezašpinil. Ale presvedčili sme ho a obchod bol uzavretý. Na cestu do Nitry nám požičal rukavice a teplý slušivý hubertus. Bol november, 20 hodín, a pred nami dlhá cesta domov. Cesta ubiehala dobre. Šiel som za velorexom, aby ho zozadu nikto nezostrelil, všetko išlo bez problémov, aj strechu nám odtrhlo len dvakrát. O dve hodinky sme boli v Nitre. Ja, celý vyúdený od výfuku, a Dušan zamrznutý, veď bol november.
Veloš putoval do Šiah a začala sa prvá renovácia. V máji sme navštívili zraz v Boskovociach, kde sme porovnali naše snaženie so snahami najväčších českých odborníkov. Postupovali sme dobre. Hadrák sme odstrojili. Rám som zobral vyrovnať na rovnaciu stolicu do servisu. Nastriekali sme ho peknou hnedou farbou. Originálny poťah karosérie sme si objednali vo Výrobnom družstve Velorex v Solnici pri Hradci Králové. Pri doprave poťahu na Slovensko som zažil napínavú situáciu. Poťah stál 11 600 Kč podľa faktúry a po príchode na slovenskú stranu hraničného prechodu Hodonín nás zlý colník pekne vrátil naspäť, lebo sme nemali rozdelenú faktúru na dve časti - kus po 5 800 Kč. Tovar v celkovej hodnote 11 600 Kč nebolo povolené občanom na Slovensko prevážať. Max 6000 Kč na 1 osobu. Tak sme sa vrátili naspäť k susedom na Moravu a skúsili sme prechod vzdialený 20 km - Sudoměřice. Tam sme sa hneď priznali a colníci nás veselo pustili ďalej, veď invalidom treba pomáhať. Ale beda, v Holíči sme sa na križovatke zaradili pred Žiguli so zlými colníkmi, ktorí práve končili službu. Za Holíčom nás predbehli a zastavili. Prinútili nás vystúpiť a začal sa výsluch. Kde sme prešli hranice, ako atď. Po pol hodine ich to prestalo baviť a pustili nás. Ja som už videl titulky v novinách: Medzinárodní pašeráci na Daewoo Tico chytení - pašovali kože na Velorex!!!
Prvý Velorex sme úspešne zrenovovali a vyrazili na súťaže. Odrazu sme zistili, že aj na zrazoch je možné zažiť kopu pekných zážitkov a dokonca vyhrať aj nejaké poháre. Kvôli majestátnym postavám a neochote deliť sa o vyhrané poháre nám začal byť jeden Velorex málo.
Tak ma na čas znova zachvátil zberateľský ošiaľ - počas dvoch mesiacov som kúpil 5 Velorexov. S Dušanom sme sa dohodli, že ten prvý bude jeho, a mne v zime špičkovo zrenovujeme ďalší stroj.
Mali sme kopu skúseností, tak napríklad na prístrojovú dosku sme použili prekrásny kus orechového dreva.
Lakýrnici ho lakovali a brúsili 3 mesiace, ale výsledok stál za to. Poťah karosérie som si dal ušiť u Rekových v Písku, bol z hnedej koženky s tenkými bielymi lemami. Niektoré malé časti som si dal pochrómovať, to najcennejšie, ako kľučky a stierač, mi pri chrómovaní stratili, ešteže som mal viac Velorexov na náhradné diely.
Pána Hadrávka som prinútil vyrobiť chrómované kolená na výfuk a ako prvý som ich namontoval na hadráka. Velorex je známy tým, že nebrzdí, ale spomaľuje. Túto chorobu som vyliečil namontovaním špeciálne vyrobených brzdových laniek potiahnutých teflónom a kĺžucich sa v teflónovom bovdene.
Všetky detaily sme pekne prepracovali, s každým komponentom sme sa pohrali.
Nakoniec sme namontovali najhlasnejšie fanfáry, aké sme zohnali, na rýchle vyháňanie pomalých Aeroviek z cesty. Stroj bol hotový - ideme štartovať.
Naštartovať Velorex je rituál. Najprv otvoríme palivový ventil na nádrži s palivom, potom otvoríme kryt motora a preplavíme karburátor, potom konečne prestaneme pobehovať okolo stroja a sadneme si dovnútra. Keď už sedíme, prudko trhneme pákou ručného štartovania a pri vypnutom zapaľovaní dostaneme do motora zmes. Potom pohladkáme prístrojovú dosku a pošepkáme zázračné slovíčka: ,,Poď, potvora!", zatlačíme boschák, ľavou rukou vytiahneme sýtič a nastáva rozhodujúca chvíľa. Pravou rukou mykneme páku ručného štartovania a v správny moment potiahneme ľavou rukou páku dynamo štartéra, ktoré nám po chvíľke roztočí motor, a ten slastne bafne - baf, baf. Ako vidno, prebudiť hadráka k životu vyžaduje zdravého a šikovného človeka a ako to robili invalidi, je mi dodnes záhadou.
Za miesto prvého štartu sme si vybrali najvýznamnejší zraz Velorexov - Boskovický zraz. Na tomto zraze sa schádza až 200 Veloerexov z viacerých štátov. S malými dušičkami sme sa vybrali za rieku Moravu s oboma Velorexami. Naše obavy boli zbytočné. Česi obdivne a pozorne sledovali každý detail a až keď prešli do zadnej časti, zbadali, že to, čo pokladali za prácu zlatých českých ručičiek, vytvorili na Slovensku. A až vtedy padli do kolien. Ako sme si my, Slováci, dovolili siahnuť na ich národný klenot.
V nedeľu bola voľba Miss a hádajte, kto vyhral. No predsa Nitrania. Domov sme si odvážali prekrásne poháre. Niekoľko rokov sa táto situácia opakovala a Slováci boli vždy na stupni víťazov. Chýr o našich Velorexoch sa rýchlo šíril. Najväčšiu pochvalu sme si vyslúžili od konštruktéra, pána Mojmíra Stránského, ktorý sa prišiel špeciálne pozrieť na slovenské Velorexy. Pochválil nás a tieto slová tvorcu Velorexa nás dlho hriali.
V jednom ročníku sme mali za úlohu predstaviť Velorexa zamaskovaného fašiangovou maskou. Ja som Veloša preobliekol do vojenských farieb, na strechu som si pripevnil prvú slovenskú jadrovú strelu (naplnenú tekvicovými jadierkami). Z divadla som si požičal kostým Jánošíka a ako prvý slovenský vojak som chcel individuálne vstúpiť do NATO spolu so svojím bojovým vozidlom - raketovým Velorexom.
S Velorexom som dostal pozvánku na 2. ročník preteku 500 km slovenských. Bol to pamätný rok. Do Košíc sme cestovali špeciálnym vlakom a naspäť do Bratislavy sme šli cez Vysoké a Nízke Tatry. Zmerali sme si sily s prekrásnym trojkolesovým Morganom Super pána architekta Uhlíra z Brna. V nasledujúcom ročníku 500 km som súperil s Messerschmittom.
Podaril sa mi tiež husársky kúsok - za výdatnej podpory vetra som v plnej rýchlosti (asi 80 km/ hod.) predbehol majestátny Rolls-Royce s posádkou pána Štangla. Večer sme si s francúzskym kniežaťom Cornillacom, ktorému v zbierke veteránov nechýba ani Velorex, porovnávali rany obdržané od svojich miláčikov. Ja popálené miesta od výfuku, on pridal aj vykĺbený prst po kotrmelci s Velorexom.
K hrdinským jazdám na Velorexe patrila tiež účasť na šiestich ročníkoch Moto Tour Slovakia. Tento pretek je vyslovene pre tvrdých chlapov. Štartuje sa o polnoci z Víglaša. Počas nasledujúcej noci a cez deň absolvujete plynulý výlet v dĺžke 500 - 600 km po najväčších slovenských horách a dolinách. Na konci preteku máte okolo 18 hodiny otlaky nielen na rukách, ale aj na tom, na čom sedíte.
S Velorexom som prežil mnohé krásne chvíľky, vidiel som krásne Slovensko, Maďarsko. Rakúšania hľadali motor vpredu, o to väčšie bolo ich prekvapenie, keď som otvoril zadný motorový priestor, a objavili tam klasickú 350-ku.
Na oslavu storočnice Ecee Hommo v Šternberku som si vybral tiež Velorex. Na slávnej trati sa hadrák nestratil a 3 poháre boli doma.
Vrcholom, dosiahnutým s Velorexom, bol titul absolútneho Majstra Slovenska v jazde pravidelnosti historických vozidiel v roku 2007. S Velorexom som spoznal množstvo zaujímavých ľudí, získal som veľa priateľov a prežil nezabudnuteľné chvíľky za volantom tohto malého koženkového čuda.
Jazda s Velorexom je úžasný zážitok, nakoľko mnohí mladí ľudia takéto „čudo" na ceste ešte nevideli a zostávajú stáť s nemým úžasom na tvári. Pri jazde treba sledovať aj smer vetra, pretože aj menší závan môže spôsobiť problémy. Keďže Velorex má tri stopy, nedá sa ním vyhnúť žiadnej jame, ani slimákovi na ceste.
Chcem poďakovať konštruktérovi Velorexa p. Mojmírovi Stránskemu za to, že sa v ťažkých totalitných dobách nevzdal a vytvoril spolu s bratom takéto slávne kultové vozidlo. Jeho brat František tragicky zahynul pri jazde z práce práve na Velorexe.
Diskusia k článku
pridať komentárDátum: 22. 5. 2016 o 6:51
Na ten prvý si pametam velmi dobre.Chodili sme sa k vam s Jurom Milanom,Mirom "pomahať"
Tiež si nepametam že by Majo ruku priložil.
Len sa chodil okolo ušknať.
Mam aj nejake fotky.žial papier.
Miki
Dátum: 5. 7. 2015 o 19:30
Dátum: 18. 8. 2010 o 18:41
Dátum: 13. 8. 2010 o 22:04
Dátum: 9. 6. 2010 o 10:08
lahnut si pod strom, dat si pivko, precitat si par takychto clankov, pozabijat mravcov na okoli.........
Dátum: 12. 5. 2010 o 14:27
maj sa Eva Gálová, Fancar
