St. Moritz lyžiarsky raj na zemi.

18. 03. 2018 11:39, Bazala Marián, 2 komentáre

Z Livigna som si odskočil do naozajstného raja na zemi, do St. Moritzu.

Žiť tam síce môžu len vyvolení, ale lyžovať za 79CHF na deň sa môžeme všetci. Je 7:44 a čakám asi so siedmimi dôchodcami vo veku minimálne 70 rokov pred turniketmi.

Veru, asi to nie sú baníci na dôchodku, tí by si to asi nemohli dovoliť. Sú to švajčiarski dôchodcovia a majú viac vrások na tvári, ako ja na lyžiach po jarnej lyžovačke na Chopku. Chuť športovať a elán im ale nechýba. Zaujal ma jeden deduško, asi tak 75 rokov starý. Fúzy mal čierne ako Robo Kazík. To je dôchodok! S mojím dreveným kolenom som sa k starcom hodil. Hore si pekne zaprajeme krásny deň a super atmosféra je navodená.

Pred 8. hodinou sme už hore a lyžujeme sa po panenskom snehu. Tak toto je to lyžiarske nebíčko!!

 Lyžujem o dušu. O 9. hod. sa veziem na prvej veľkej kabínkovej lanovke na kopec Piz Nair, 3057 m n. m.

Je nás tam asi 10 ks a zas ten švajčiarsky Kazík.

Zatiaľ čo ja fotím, Robko si dáva kávičku pri krásnom panoramatickom výhľade. Tak to je dôchodok, o ktorom sa mi sníva a 99,8 % Slovákom sa nesplní, pokiaľ nebudú vo vláde. Nuž čo, nenarodili sme sa vo Švajčiarsku, narodili sme sa do tohto marazmu.

Spúšťam sa sám ako prst po panenskom prašane. Tak toto je lyžiarska rozprávka na zemi!

Postupne skúšam všetky zjazdovky a lanovky.

Páčila sa mi veľká kabínka,

ale je tu aj pozemný vláčik.

Čo lanovka, to atrakcia.

Švajčiari sú lokálpatrioti a nedajú zarobiť cudzincom, a preto stavajú lanovky od miestneho výrobcu Von Roll.

Je to celkom iná konštrukcia ako Doppelmayr alebo Poma. Stožiare nie sú hrubé rúry, ale sú z priehradovej konštrukcie, ako stožiare na vysoké napätie.

Najväčší rozdiel je v konštrukcii pojazdu v staniciach Von Roll-ky, hrkocú a klepocú. Vôbec to nevadí, je to ako na karuselovej dojárni.

Pre zaujímavosť, v polovičke kopca pri jazde lanovkou som nafotil aj farmu s kravkami Milkami.

Na svahoch je smutno, netreba si dávať pozor, že sa s niekým zrazíš.

Poväčšine vidieť skupinky, kde je prvý inštruktor, ktorý kreslí stopu a potom nasleduje skupinka dôchodcov.

Nikde nikto, až sa človek bojí samoty. Pri lanovkách žiadne rady, vždy rovno k turniketu. Pri vystupovaní z kabínky stojí obsluha a každému zapraje krásny deň. Rozdávať príjemnú atmosféru je asi ich prvoradým poslaním. Ešte jedna zaujímavosť: Na každej nástupnej stanici je WC, ale nie dole v podzemí. Žiadne schody netreba zdolávať, a to je radosť pre moje koleno. Ako si tak brázdim svahy, na ktorých boli usporiadané 2-krát olympijské hry a 5- krát Majstovstvá sveta.

V tomto raji som narazil na zaujímavý veteránsky stroj. Je to lanovka asi 50 rokov stará, ešte z doby, keď sa na nej filmoval James Bond.

Je to taký fungujúci oldtimer.

Na stĺpoch žiadna zabezpečovacia elektrika, len drevené lavice, ktoré sa plazia nízko nad terénom. Ešte šťastie, že tá lanovka sa pomaly vlečie hore. Je čas obdivovať prepychové chaty multimilionárov.

Čo kus, to originál.

Hľadám Madonnu alebo Brucea Willisa, ktorí tu majú haciendy.

Asi neboli doma, museli pracovať, tak si užívam aj za nich. Na obed si vyberám zasa malú krčmičku. Ceny sú drahšie ako v Tatrách, špagety za 18 CHF, pivo za 10 CHF. Nuž čo, Švajčiarsko je Švajčiarsko. Z výšky 3000 m n. m. sa kochám, ako sa medzi údoliami prevaľujú krásne mraky. Vidím celý  mrak cumulus, je to zaujímavý kondenzačný zimný mrak.

 

Za celý deň som nepočul ani raz češtinu, poľštinu, maďarčinu, len jedna Bogner dvojica sa rozpráva po rusky. Prevláda nemčina a angličtina. Jarná lyžovačka vo výške nad 2400 m n. m. pri krásnom slnečnom počasí je pre mňa lyžiarske nebíčko.

A ktorá zjazdovka sa mi najviac páčila? Tá zo svetového pohára, asi 2 km dlhá červeno-čierna. Ale všetky boli super, bez bubnov, menčester doobeda alebo prašan vo voľnom teréne, no neviem, všetky boli bombové!

Po 15:30 sa posledný raz spúšťam z výšky 3000 m n. m. až dole do údolia a neviem, koľko to je km a ani ma nezaujíma, koľko som nalyžoval, lebo som nazbieral pozitívnej energie na pol roka dopredu.

Veru, Švajčiarov nedobehneme. Nemajú síce Gopass, ale ľudia sú iní a nežijú v takom zhone, ako my teraz.

 

 

Ešte kuknem do mestečka a

 hajde cez tunel do Livigna.

 

 

Diskusia k článku

pridať komentár