Obertauern- boj so snehom.

Viackrát sa mi podarilo, že mojím príchodom do Obertauernu sa pokazilo počasie, ale toho roku som spôsobil živelnú pohromu v rakúskych, talianskych a švajčiarskych Alpách. Viaceré strediská a dediny sú odrezané od sveta.

V Rakúsku bolo vyhlásené najvyššie lavínové nebezpečenstvo. Doprava skolabovala, skrátka, spôsobil som živelnú katastrofu.

Ale poďme pekne po poriadku. Po ceste hore sme skončili za mestečkom Murau v stredisku Kreischberg. To je také zaujímavé stredisko, kde sa koná svetový pohár snowboardistov, majú tam všelijaké rampy na lámanie krkov.

Zatiaľ, čo pre snowboarďákov je určená spodná časť, vrch je carvingový raj.

V nedeľu, v deň našej návštevy sme ešte stihli do 13. hod. aké také počasie, síce úplne hore sa nedalo pre vetrisko vyviezť a zostali sme v strede a lyžovali sme sa na jednej 1,6 km a druhej 2,1 km dlhej lanovke.. Lyžovanie v Rakúsku je nezáživné, ba až trápne, na lanovkách sa nestojí, prelietavali sme cez turniket bez čakania a šup na sedačku. V Jasnej mám 2O minút času, pokiaľ si vystojím rad na lanovku, popozerať si mladé ritky a tu len hore a dole a nie je na čo kukať.

Svahy boli prázdne, mohol som sa ucarvovať. Tiež nezaujímavé.

V Jasnej mám na kopci postavený slalom z lyžiarov a krásne si popretekám cestou dole.

Dokonca sme v tom trápnom Rakúsku našli niečo ako menčester a prašan. Na tej našej ľadovej hore vec nevídaná.

12:58 tak ešte jedna jazda hore a hurá prebojovať sa ďalej. O 62 km nás čaká Obertauern. Kalamita sa začína. Sneží.

Beušina Honda CRV 4x4 to zvláda.

Prvá radostná udalosť je, že zhora chodia autá, čiže závora za Twengom je otvorená a cesta je prejazdná. Šuchneme sa pod závoru a fujazdíme. To netušíme, že závoru za dve hodiny spustia dole a až do nášho odchodu je Obertauern zo strany Twengu odrezaný od sveta. Štvorkolka sa dohrabala až hore. Voláme chatárovi Milanovi: „Sme na parkovisku, príď nás zobrať.˝ Milanko s úsmevom povie: „Chalani a to nevidíte, čo sa tu deje? Pásová štvorkolka pokazená, skúter zapadnutý v záveji.

Tak pekne ruksaky na plecia, chata, viete kde je, tak šup pekne po svojich!!˝ Tak toto som tu už viackrát prežil, na to som pripravený. Haus Vinzenz ma fantastickú polohu.

Na svah máme nula metrov, bývame pod lanovkou priamo na zjazdovke, večer nás budia Ratracy, ráno zas odstreľujú lavíny. Na chatu šliapeme 500 metrov cez zjazdovku. Nevadí, pome na to.

Doplazili sme sa na chatu a hneď som dostal vynadané, že čo som to zas dotrepal za počasie. Klasika.

Večer sme mali ísť za dievčatami zo Slovenska, čo tu pracujú, ale únava a slivovica nás zmohli, tak zaspávame, snívajú sa nám krásne sníčky o hladkých menčestrových svahoch.

Ráno sa zobudíme do krutej reality, z oblohy padá stále ta biela blbosť!!! Čučíme z okna priamo na zjazdovku, o 1O. hod. sa po nej spúšťajú prví lyžiari po kolená v snehu.

Veru, to nie je pre moje kolená. Čakáme a fandíme Milanovi. O 9:00 štartuje snehovú frézu a bude vrčať okolo chaty dva dni, až pokiaľ mu nedôjde benzín. Oravan bojuje s veternými mlynmi vopred prehraný boj.

Po hodine sa mu podarí preraziť cestičku okolo chaty, ale neustále padajúci sneh vyhráva. Zasypáva mu cestičku, zo strechy padá lavína a cestička je v prdeli. Ak nepadne zo strechy, tak sa zrúti lavína od suseda a tak stále dokola.

Nie je kde ten prekliaty sneh dávať, a tak sa mu podarí vytvoriť koliesko okolo chaty a musí utekať zachraňovať parkovisko pre autá. Neustály boj. O 12. hod. zbabelci vyrážajú na svahy, počasie, ako ho poznáme z Chopku. Fujavica a pod nohami kopy navŕšeného snehu.

Plánujem prelyžovať do zadnej časti strediska, na novu lanovku Seekarspitz, tam sú super červené a modré, tam by to šlo. Jeden z účastníkov zájazdu sa vzdáva, opúšťa pelotón a lyžuje na lanovke Edelweiß, to je bledomodrá zjazdovka okolo chaty, bojí sa isť dalej, stratil by sa. Že vraj Tatranec!!! My s Milankom bojujeme, dajako sme sa dostali blízko nášho milovaného údolia, ale beda, tam nejazdia žiadne lanovky, zasypalo ich, tak sme v prdeli.

Nevadí, blbneme v čerstvom snehu. Poznáme tam miesto na zjazdovke Grünwaldkopf, kde merajú rýchlosť, hovoríme si, že tam nejdeme a nebudeme riskovať.

Nedá mi to a po tom, čo sa Milan vyhrabal zo záveju, na čom sa super zabával, sme sa ocitli na štarte meraného úseku, ja, debil, šupnem zjazdový postoj a rútim sa cez prašan, nejde to, ale 59 km som dal, normálne tam jazdím o 25 km viacej. Koniec meraného úseku, do prdele, ako zastavíím??? Zatáčku nespravím, to by som lyže hľadal ešte teraz. Hnáty sa mi klepú, dajako som to vytočil a ten debil Milan za mnou išiel v mojej stope. Bolo mu hej, ale aj tak ma neporazil. Zastavujeme a smejeme sa: „My debili, veď sme sa mohli doraziť.˝ Ale bola sranda.

Hurá, ideme na chatu. Dokonca sme našli aj skoro zapadnutý Ratrac. Chudák, hrabal, hrabal a vyhrabal sa!!!

Fujavica sa ešte viac rozfučí, ale hlavne, nevidíme na terén pred sebou. Svaly pália, jak besné, bubny sú ako u nás za socializmu. A ty nevidíš, či je pred tebou metrový tvrdý bubon, alebo len kôpka snehu, čo preletíš. Nejako sme sa dotrepali dole z 2196 m n.m., kde končí lanovka Zehnerkar. Celí a zdraví.

Po lyžovaní vyrážame hore do dediny pozrieť kamarátku Martinku, čo tam už bojuje „x˝ rokov.

Hore v dedine je čistá pohroma.

V Obertauerne sú ale dobre pripravení. Majú niekoľko veľkých honov

a obrovské frézy, pomocou nich nakladajú na 4 veľké nákladiaky a odvážajú za dedinu sneh, kde ho hádžu do priepasti.

Táto mašinéria vrčala niekoľko dní v kuse. Hore je každý meter pozemku využitý na 110 % a hádam tam nebude ležať tá biela blbosť. Šup s ňou na korbu a von za dedinu. Len tie zaparkované auta stale zavadzali.

Strechy sú preťažené, tak šikovnejší vyliezajú hore a zhadzujú bielu pohromu dole. Ak by padla naraz, tak zničí pod nim stojace autá a človeka rozpučí.

Večer sa tešíme na nočné lyžovanie, ale keď otvoríme dvere našej chyže, zaženie nás fujavica naspäť. Takto sme si to nepredstavovali.  Ešte že je tu pivo!!

V našich televíziách informujú o tejto živelnej pohrome, tak nám rodiny volajú, či žijeme. Beuši s ľútosťou oznamujem, že tam musím zostať a prídem až na jar. Hurá, teší sa tomu.. Zalezieme pod perinu a tešíme sa na ráno, možno sa počasie polepší. O druhej hodine nás budia ratracy. 4 ks Leitnerov vyrážajú okolo chaty na svahy. Krásny pohľad.

Je ráno a budia nás klasicky výstrely, ktorými odstreľujú lavíny. Bum, bum, sú to rany ako z dela. Klasika, ráno sa nič nemení, sneží a fučí a čakáme do 12. hod. A medzi tým sledujeme, ako si Milan dáva kolieska s frézou okolo chaty.

Tatranec Silvio neustále sleduje počasie cez okno, hlási aktuálny stav.

Tie jeho hlásenia znejú: pip, pip, pip, skrátka. nevhodné pred 23. hod. Ja sledujem počasie cez internet a telefon s tým rozdielom, že moje komentáre su nevhodné k publikovaniu ani po 24. hod.

Poobede ideme na lyže a dajko sme si zvykli na tie bubny.

Večer navštevujeme hore v bare Petru, ktorá tam už patrí k invetáru.

Má tam ťažký život, ale zvyk je zvyk. V bare kde pracuje treba isť slalom dokonca pri ceste na hajzel!!!

Večer Milan lamentuje, zásoby sa už minuli. Objednaný tovar sa nemá hore ako dostať.

Keď ráno odchádzame na svah, skáče od radosti. Nákladiak s tovarom nejako prerazil hore, teraz len na skútri povoziť potravu na chatu. Posledný deň sme chceli navštíviť Schladming, ale radšej sme zostali,

hore vyšlo slniečko, a to bola paráda!!!

Vyskúšali sme konečne novú 8-miestnu vyhrievanú sedačku s podjazdovou rýchlosťou 6m/sek. Seekarspitz.

To, čo stihli vybudovať cez leto, je fantastické. Vo výške 2195 metrov veľkú hornú stanicu komplet aj s garážami pre sedačky pod stanicou. Tak to my nezvládneme.

Ešte som vyviezol moju tohoročnú Lesykovu karikatúru do nadmorskej výšky 2280 metrov.

S Elánom sa mu to nepodarilo, ale s Mariánom áno!!

Čas sa kráti, okolo 12:58 sme ešte stihli poslednú jazdu hore.

Rýchlo na chatu, prezliecť sa ,hodiť lyže a ruksaky na skúter.

Milan nám to doviezol k autu.

Ešte fotka pri menšom 5 metrovom záveji.

Lúčime sa a tešíme sa na návštevu o rok.

Horšie počasie už nemôžeme doniesť, tak už bude lepšie.

Dodatok: Pustili sme sa domov na stranu do Twengu a pred poslednou zákrutou sme narazili na túto značku a sme v prdeli.

Cesta je už 4 dni zavretá, zatarasila ju lavína. Musíme isť opačnou stranou cez Schladming.
Aj to patrí k životu v Alpách.

Diskusia k článku

Meno*:
Email*:
Text:
	* nepovinné údaje
Odoslať

Autor: Silvio /Tatranec/
Dátum: 31. 1. 2018 o 12:02

Čau Maroš. Urobil si výstižný report z nášho pobytu. Bol to ozaj zážitkový výlet a lyžovačka krásna i divoká. V tej chumelici ,keď ste s Milanom šli bezo mňa, ste mali viac šťastia, ako naši českí kolegovia, ktorí došli k sedačkám mimo prevádzky a museli sa vrátiť peši. Oproti minulému roku boli po dva dni zložité podmienky a náročný boj domácich so záľahou snehu musíme len obdivovať. Lyžovačka bola super, nálada výborná a pivo neskutočne dobré. Máme na čo spomínať

Autor: Roland
Dátum: 31. 1. 2018 o 11:46

Parádne čítanie !!! Jedným dychom, ako sa hovorí...

Autor: Peter
Dátum: 31. 1. 2018 o 10:47

Paráda ,, išiel by som..

Autor: Vierka
Dátum: 31. 1. 2018 o 9:27

no paraaada, normalne napinave a zauiimave citanie

Autor: oto
Dátum: 31. 1. 2018 o 8:25

...tak takto vyzerá zima...a zaujímavé rozprávanie. Ďakujem

Autor: anonym
Dátum: 31. 1. 2018 o 7:55

Maroško, super článoček a super fotky. Lydka

Autor: Vierka
Dátum: 31. 1. 2018 o 7:51

Maroško, to sú zážitky! Ale zvládli ste to dobre. Teším sa na ďalšie články a fotky.