Obertauern a boj so snehom
17. 03. 2015 02:12, Bazala Marián, 5 komentárovKamarát z Obertauernu Rado
mi poradil: „Vole, v Obiku je jeden penzión, Haus Vinzenz kde sa dohodneš aj ty, neznalec nemčiny. Moraváci tam kúpili jeden penzión, tam to bude pre teba super. Je priamo na svahu, vzdialenosť na zjazdovku nula metrov a aj bar je prístupný na lyžiach priamo zo svahu." Super bomba, idem!!
Všetko v poriadku, ubytko dohodnuté, termín tiež, len to šibnuté počasie povedalo: „Blbec, zostaň doma!" Ešte pred odchodom sme pozerali s Milankom do počítača, také zlé počasie ešte toho roku nehlásili. Mínus 15 stupňov a denne malo napadnúť pol metra snehu. Tak ideme, alebo si dáme prebukovať termín. Milan preriekol, či sme baby, ideme, však sme dajakí zocelení chlapi. A táto veta mu bola osudná. Vyrazili sme v nedeľu v predtuche katastrofy na cestách už o 03. hod. z Nitry. Vetrisko fučal jak šibnutý, auto lietalo z jednej strany diaľnice na druhú, nevzdáme sa, ideme ďalej. Za Viedňou začalo jemne snežiť, však nech. Mal som plán, prvý deň ukážem Milankovi Schladming, potom poobede sa vyvezieme do Obertauernu, ale všetko sa začalo rúcať. V Schladmingu fučalo jak besné, ideme inam, kde tak nefučí, skončili sme v Zauchensee - Flachauwinkl...
Tam je jedna super 2-kilometrová lanovka skrytá v lese. Tam sa dalo lyžovať aj vo fujavici. Dali sme si niekoľko jázd vo Flachauwinkl, ale radi sme sa vrátili na tú úvodnú, skrytú v lese na strane Zauchensee, tam sa dalo super carvovať.
Pre zvedavosť sme vyliezli na Flachauwinkel. Milan tam mal super zábavu, ako som si čistil lanovku od snehu a nestihol som naskočiť. Miesto toho som sa skydal dole pod lanovku a ten hajzel Milan mal celú 4-sedačku vyčistenú pre seba. Ja som sa zatiaľ zviechal dole pod lanovkou, ale nevadí za 3 minúty som sedel aj ja, len v diaľke som počul strašný škodoradostný smiech, to asi viete, komu patril.
Sneží jak besné, okolo 13. hod. to balíme, nedá sa. Bojím sa, či vyjdeme hore na kopec do Obertauernu. Prezúvame sa v prekrásnej vstupnej hale lanovky v Zauchensee.
Po prvýkrát odhrabávame auto od snehu a vyrážame v ústrety fujavici a veľkému stúpaniu do Obertauernu. Po piatich km diaľnica stojí, prúser, našťastie po pol hodke idem ďalej, ale cesty strašnééé. Vyrážame do údolia na konci s Obertauernom. Sneží jak besné, Rakúšania nasadzujú reťaze, ja nie. A veru, mal som. Lezieme hore celkom úspešne... Radovi nesiem hore unikátnu metrovú Horalku zloženú z 10 horaliek a dievčencom trochu alkoholu a cigariet, mám v pláne zastaviť pri ich hoteloch a tam vyložiť náklad, potom sa spustiť na parkovisko vyhradené pre náš penziónik, ale zas počasie všetko mení. Nikde nezastavujem a so stiahnutou ritkou a kusom šťastia vyliezam hore na rozhranie. Nemôžem postáť, lebo by som sa už nepohol ani s reťazami. Vlečiem sa po Obertauerne. Hore si nemôžeš auto odstaviť len tak, kde chceš, všade sú parkoviská vyhradené pre hotely. Máme problém, hore je kopa snehu a strašná fujavica, risknem to a nechávam auto pri ceste pred hotelom, kde sa chodíme večer zabávať.
Volám chalanovi, ktorý sa stará o penzión a vozí batožinu hostí na skútri: „Príď nás zachrániť!" Po chvíľke prichádza na štvorkolke Mercedes. Berie našu batožinu a premiestňujeme sa 200 metrov od penziónu. Viac nemôže, strašne sneží, so skútrom sa dá vybehnúť na zjazdovku až po 16. hod., tak poďme na to peši. A tu začínajú naše galeje, na ktoré teraz s radosťou spomínam. Na chrbáty sme nabrali ruksaky a do rúk sme zobrali tašky, notebook , lyžiarske topánky a ešte kopu sprostostí. Hneď po prvých metroch sme pochopili, že tých 200 metrov bude ťažkých a veru, bolo. Chata je na úbočí svahu a je celá zafúkaná. Keď som chcel preraziť tadiaľ, kde býva normálne chodník, zapadával som po pás do snehu, tak poďme okolo lanovky po zjazdovke, ale to nebolo 200m, to bolo 350m. Skončili sme v nejakom hoteli v lyžiarni, že prejdeme cez hotel a skrátime si cestu, nedalo sa, tak sme sa vo fujavici pekne prebárali, čo krok, to po kolená v snehu až k zjazdovke, tam pekne hore do kopca.
Ale to sme obaja fučali a boli od vysilenia tesne pred odpadnutím. Katastrofa, myslel som, že to je posledná moja a hlavne Milanova hodina. Po 45 minútach, sme sa dajako prebrodili k chatke, všetko mokré. Čapice, rukavice, topánky sme mali plné snehu a bolo nám zima JAK HOVADO.
Hurá, sme dnu, tam nás čaká naša záchrana, Romanka. Kuká na nás ako na zjavenie. Vyzerali sme zničení ako nemecká vojská tesne pred Stalingradom. V jedálni sme odpadli do stoličiek, dali dole čapice, z hláv sa nám parilo ako z komína v Mochovciach. Po chvíľke sme sa spamätali. Hurá, sme tu!! A už nikde nejdeme. Navečer sa dajako podarilo spojazdniť skúter, tak som zviezol zvyšnú bagáž, ale aj to bol zážitok, v takej fujavici preraziť hore na parkovisko. Romanka nás prekvapila, za to, že sme neumreli v tej víchrici, nám uvarila grátis kilové bravčové koleno so super pivom. Dobre čítate, 1kg vážilo každé!!! Bola to pochutina na jednotku, nevládali sme to zožrať. Cítili sme nebíčko v papuli ako Pohlreich. Ani ten mudrlant by nenavaril niečo lepšie. Je večer, auto máme plné chlastu, čo s tým? Dievčatá čakajú.
Nuž čo, obliekame, čo máme suché a šliapeme do kopca k zapadnutému autu. S paličkami sa brodí lepšie, len ten vetrisko je hnusný.
Keď otvorím auto, tak je v momente vnútrajšok zafúkaný snehom. Nevadí, berieme do ruksaku slopanicu a ideme za kamarátkou Peťou.
Mali voľno, skončili sme u nich na izbe, že vraj, čo sme to doniesli, tak ideme degustovať. A veru, bolo nám dobre. Po hodine končíme, musíme isť ešte za kamarátom Radom.
Práve je večera a všetci sú slušne nahodení, keď tam zrazu vrazia dvaja Yeti, Marián a Milan. Čapice stuhnuté na kameň a vetrovky celé od snehu. Nevyhodia a nezjedia nás.
Pokecáme, popijeme a prášime na noc do chalúpky. Po ceste to ide najlepšie, žiadne auto nás neruší, všetko je zapadnuté pod kopcom. V Obertauerne bola raz pred 100 rokmi skupina Beatles, tak sa z toho idú posrať. Beatles tam majú sochu a na námestí je klavír. Čoby si Milanko nezahral na klavíri vo víchrici? Nič som nepočul, ale nevadí. Asi preto, že bol celý kovový.
Prebrodili sme sa k chatke. Dole to išlo o.k., ale cesta, ktorú mal preraziť Ratrac, nebola, tak zas po kolená v snehu šupom do postieľky. Je ráno, víchrica pokračuje, našťastie funguje net. „Milan, tu bude katastrofa, ideme niekde nižšie." Kúsok dole je stredisko Katschberg - Aineck. To ma už niekoľkokrát zachránilo pred zlým počasím v Obertauerne. Ránko pekne lyže na plecia, lyžiarske topánky do ruksaku a šliapeme k autu hore svahom.
Auto horko-ťažko nájdeme, zoženiem lopatu a za pol hodku vyrážame smerom dole. Aby som nezabudol, na kopci je aj partia Ing. a Dr. z Nitry a kamarát Peter, ale oni od soboty nevytiahli nohy z hotela, len slopú a slopú.
Večer som im písal: „Poďte dole s nami, bude super lyžovačka." Nešli, slopali. Tak im treba. Prichádzame pod Aineck a Milanko vytrešťuje okále, tam je slnko! Síce kostrbaté, ale je!! Kupujeme lístky a vezieme sa prvou lanovkou k medzistanici, odkiaľ začínajú kabínkové lanovky a super zjazdovky.
Hurá, sme hore a teraz kukám jak debil ja. Lanovky priamo pred nami kvôli vetru odstavili. Do riti.
Nevadí, vedľa sú dva náhradné vleky, ktorými lanovky nahradzujú, ak nefungujú. Vezieme sa prvým vlekom, ide vedľa lesa, tak to je celkom o.k.
Druhý vlek ide vo voľnom teréne a tam to fučí jak besné, zo 100 ľudí, čo ide na prvom vleku, na druhý ide len 20.
Trpíme vo víchrici, ale vydržíme.
Odmenou nám je, že tých 20 ľudí sa môže lyžovať po perfektnej zjazdovke A1 o dĺžke 5 km.
Ináč, ako druhým vlekom sa tam nedá dostať, tak si tam užívame. Keď sme vyfučaní, tak šup na čajík do útulnej krčmičky a tam Milan povie hlášku dňa: „Veď zostaňme vonku!!!"
Ty debil, však fučí, zasmejem sa a idem do tepla. Tá A1 je fantastická, široká, rovná a má prírodný sneh.
Super, ešte o 14. hod. je tam vidieť menčester. Nikto nám nezavadzia, najlepšia lyžovačka roka.
Je 16. hod., končíme a upaľujeme hore do Obertauernu. Pardon cvak na veterán ratrac.
Nie, neupaľujeme, ale vo víchrici a bielej tme sa snažíme nejako udržať na ceste a nezbehnúť do jarku. Do riti, kedy toto peklo skončí.
Zajtra idem domov, tak moja logistika pracuje. Chata je v polovici zjazdovky, ako sa dostaneme dole aby sme zas nešliapali ako Messner v Himalájach? Nespoliehame sa na skúter. Beriem všetko na seba. Milanka vyložím hore na kopci, naložím mu moje topánky do ruksaku a aby tak nevyskakoval, trepnem mu moje lyže na plecia.
Ja sa nejako horko-ťažko dostanem na spodné parkovisko s tým, že ránko pekne na lyžiach zbehneme priamo od chaty dole k autíčku a ani krok bez lyží!! Žiadne zapadávanie do snehu v topánkách!! To sa Milanko spúšťa zhora dole k chatke a šikovný, sa v polke kopca skydal. A bola zábava. Pekne si to rozprestrel uprostred svahu. Ledva sa kvôli ťažkému ruksaku postavil naspäť na lyže. Ja som pre zmenu pekne pol kilometra šliapal klasicky vo víchrici hore. Ale už viem, ako na to, nie čapica, čo sa premočí, ale helma a okuliare na oči a do rúk paličky a brodím sa a je mi dobre.
Za pol hodinu som v chatke a smejeme sa. Je nám fajn, kopneme panáka, osprchujeme sa a vyrážame za dievčatami.
Včera som ich nefotil, mali malé výstrihy, dnes budú, dúfam, lepšie oblečené.
A veru, boli. Bol to super večer, za desaťročie, čo chodím hore, sa tam všeličo udialo.
Pospomínali sme na Mirka, Annu a kopu známych, čo tam už nemakajú.
Naše Slovenky sú ozdobou baru a Rakúšania len čumia, čo nám to tam v našej gubernii pekného rastie.
Jedna šumnejšia ako druhá.
Sú odborníčky aj v iných oblastiach, hlavne v tom, čo sa dá s fľaštičkami Jägermeistru vyvádzať.
Večer bol super, ešte trocha fotiek na ulici.
Klasika, celá ulica je naša, však kto by aj vo fujavici chujavici liezol hore.
Aj Milanko si užil!!!
Na chatku sme sa pekne dokotúľali a bolo tu posledné ránko.
Konečne nefučalo.
Lúčime sa po dobrých raňajkách s Romankou,
berieme ruksaky na plecia a pekne na lyžiach až k autu. Auto som nechal na parkovisku, kde bolo večer 30cm snehu, teraz ráno nebolo po snehu ani chýru ani slychu . Celú noc behali nakladače a na rohu parkoviska narástol kopec ako Kriváň, aj taký vysoký aj taký krivý. Konečne sme po 3 dňoch na lyžiach v Obertauerne. Svahy fantastické, super prašan.
Čo ďalej? Lyžovali sme do roztrhania tela.
Tak som zobral na jeden okruh aj foťák, tak som si niečo nacvakal. Ako tak ideme po svahu okolo našej chatky, kukám, tam je Rado, tak šup dole.
Naša chatka má jednu výbornú vec, apré-ski bar priamo na svahu a dokonca s moravskou obsluhou a výborným pivkom a za dobré ceny.
A zas bolo dobre.
Zrazu sa priližuje jeden neznámy lyžiar a vyrúti sa priamo na mňa: „Ty si Bazala a máš auto na parkovisku a raz si ma fotil s Beou Mlynárikovou na Skalke."
Do prdele, ani tu nemá človek anonymitu. Ešte dobre, že nie som s frajerkou, ale s Milankom.
Tak sme niečo hrkli do seba a rozlúčili sa.
Našli sme celkom zaujímavú značku na lanovke! Sex od zadu na lanovke, alebo čo to propagujú Rakúšania?
Kamaráti, čo sme sa s nimi mali stretnúť, sa mi ozvali až na tretí den, že su na svahu. To im ale trvalo. Oni si dali jeden šup a ja som si dával každý deň 50 km. Dali sme si ešte slalom a po 16. hod. utekáme domov. Na túto lyžovačku do konca života nezabudnem. Skoro sme pri nej zdochli, ale tá úľava po nej bola super.
Moja lyžovačka mala ešte dozvuky, ďalší známy z www.skiforum.sk bol v utorok tiež v Obertauerne a videl zaparkovanú Audi Q7 s špz. NR priamo pod strechou s metrom snehu. Ideálne miesto na to, aby sa sneh uvoľnil a preliačil strechu. Tak ma verejne skritizoval na www.skiforum.sk., že čo som to za debila, že takto parkujem. To auto nebolo moje, ja na také nemám a hlavne, ja sa lyžujem, a neslopem ako partia Ing. a Dr. z Nitry. A na koniec ich výletu na Audi sa veru ten sneh zrútil a poškodil zadné okno a stierač. A rozprávke je koniec.
Diskusia k článku
pridať komentárDátum: 1. 4. 2015 o 10:29
Aspoň máte zážitok a nabudúce vieš, že počasie treba vopred objednať. Tešíme sa na budúce heh... Pozdravujeme Milana
Krásne fotky mimochodom
Dátum: 19. 3. 2015 o 19:06
Dátum: 18. 3. 2015 o 13:12
A také fujavice dôverne poznáme a aj ten sneh na streche a dobre že sme už doma. Pozdravujeme všetkých
Dátum: 18. 3. 2015 o 7:44
Dátum: 17. 3. 2015 o 8:29
. To je pre mňa pocta, Maroško
...Ešte dobre, že nám zostali aspoň fotky z tých super dní