Medzinárodný zraz Velorexov na Táľoch

Už som mal dosť chrómovaných lešteniek na veteránskych akciách, už sa mi nechcelo počúvať: „Ja mám dvojvalec, ja štvorvalec, ja osemvalec a ja dvanásťvalec". Tak nastal čas na zmenu, prihlásil som sa na tradičný medzinárodný zraz Velorexov na Táľoch.

Tu sme mali všetci rovnaký počet valcov - 2.

Rozdiel bol len, či sme koženú karosériu leštili diavou alebo sprejom. Ale najprv bolo treba oživiť môjho starého parťáka.

Cez víkend som nabil baterku a v pondelok pred zrazom nastala očakávaná chvíľka. Chalani v servise kde slúži Veloš ako ozdoba autosalónu, pindali: „roztlačíme, podpálime??" Nie!! Zahájil som zložitý postup štartovania podobne, ako pri štarte raketoplánu. Potiahol a postláčal som kopu páčok v presne stanovenom poradí a hneď na prvý pokus motor zavrčal. „To kukáte vy....." Chalani stiahli chvosty a išli radšej predávať Citroeny.

Vymeniť benzín za nový bez tej hnusnej repky, šupnúť do 100-oktánového benzínu najkvalitnejší olej Castrol, aby mazal, ale nedymil. Ešte si pripomenúť, ako sa to čudo ovláda, lebo niektoré ovládacie prvky pracujú inak ako na bežnej leštenke. Volant nie je na presné riadenie, ale len na stanovenie približného smeru. Veloš si už vyberie, kadiaľ sa mu ľahšie pôjde. Meter sem, meter tam.

Pedál brzdy slúži na spomalenie, nie však na prudké brzdenie a keď si nenamastíte brzdové lanká, tak vám zostanú brzdy zaseknuté v polohe brzdenia.

A to nepíšem o perovaní a štartovaní. Je to kumšt, šoférovať taký úžasný stroj. Ako to zvládli invalidi, to nechápem. Keďže môj veloš ide 8O-kou len za podpory vetra, alebo dole prudkým kopcom, po R1 som nemohol, tak som ho šupol na vozík a ako nevestu na sobáš som si ho viezol pod Chopok.

V piatok sa prdlavkári pozliezali z troch krajín. Prišli z Moravy a dve posádky dokonca z Maďarska. A zábava sa môže začať. Okolo tretej vyrážame od hostelu z Táľov smer úzkokoľajná železnica v Čiernom Balogu.

Máme prístup aj do dielne a kukáme a kukáme na staré koľaje a mašinky.

„Nech to para tlačí" - je heslo na tričku nášho sprievodcu, ktorý ako keby vypadol z filmu o Járovi Cimrmanovi.

Už sme len čakali na známu vetu, že Cimrman bol výpravcom v Balogu, ale práve teraz odišiel.

Stretnutie bolo veselé a veľmi poučné, sadáme do rakiev pre mrzákov, ako sa velošom nadávalo za čias socializmu.

Ešte zmrzlina v Brezne a už sme leteli hore dolinou, lebo sme sa dozvedeli, že nás hore na grile čaká bravčová krkovička a klobáska.

Šéf zrazu Peter Zábojník vytiahol horehronský dron, čiže vysoký rebrík - dvoják.

Leziem hore, niekoľko cvak-cvak a utekám ku grilu, aby mi všetko nezožrali.

V sobotu ráno je budíček, o 8-ej už musíme ískať, mastiť a hladkať našich krásavcov.

O 8:30 nás čaká tvrdá zaberačka.

Rýchlostná skúška Tále - horský hotel Srdiečko.

Štartujeme, veloš pozná len jednu polohu pedálu plynu - plný gas. Letím na 4-ke, postupne spomaľujem na 3-ku a nakoniec sa vlečiem na 2-ke. Hore sa mi zasekuje šupátko karburátora na plný plyn a veloš nechce skapať, nakoniec zdochol, až keď som mu priškrtil benzín. Hurá, nikto ma nepredbehol, nebol som posledný, len predposledný!

Ak schudnem, budem lepší!!

Pekne sa mu poďakujem a pohladkám ho, sľúbim mu, že to bolo najprudšie stúpanie, ktorým ho dnes potrápim, ale to bol krutý omyl, nevedel som, čo nás ešte čaká. Najrýchlejší bol Peter Horvath zo Spiša.

Ešte skupinová fotka na záver, ale kompozícia sa mi nepáči, chcem, aby účastníci zájazdu vyšliapali tak pol kilometra po zjazdovke.

To by bola kompozícia, a nie takto zblízka.

Odmietajú, tak tu máte túto.

Hurá, bez motorov, len za vrčania reťazí od zadného kolesa, sa rútime dole kopcom.

Na Táľoch odbočujeme doprava a cez horu po horskej ceste mierime ku Krpačovskému pamätníku parašutistom.

Na lúke sme sa krásne rozostavili, to bola paráda!

Len niekoľko nemenovaných občanov z krásavice na Dunaji malo pindy: „A to si tu zabudli partizáni??? Alebo to zhodili Rusi na padákoch?"

Idylka sa skončila a hurá na hlavný bod programu, a tým je návšteva Kališta, kde Nemci tesne pred koncom 2. svet. vojny vypálili celú dedinu a povraždili obyvateľov. Smutná história. Do Kališta sa da dostať buď pešo za 6 hodín alebo prudkou a rozbitou horskou cestičkou.

Tu dostali naši krásavci pekne po papuli. Jama nejama, cesta prudká, ale nejako sme sa vyštverali hore.

Cestou sme predbiehali účastníkov pretekov na horských bicykloch, Donovalský drapák. Chudáci športovci, miesto zdravého horského vzduchu, sa nadýchali našich voňavých výfukov. Jurajovy Ondrejkovi nejako ubehlo pri dávkovaní oleja do benzínu a za jeho modrým handrákom bolo dymu ako v Kursku za tankami T 34.

Pracovník múzea SNP nám porozprával smutnú históriu Kališta.

Do konca vojny bolo niekoľko dní a tu sa fašisti pomstili na bezbrannom obyvateľstve.

Je doba obedu, ale kde sa tu v horách najesť? Jednoducho. Prichádza auto s proviantom, zapaľujeme oheň, v prístrešku sa objavuje kýbeľ špekáčikov a kopa slaninky.

Ak chceš jesť, musíš si opiecť svoju dobrôtku.

Ako dezert dostávame super sladučký melón.

Nažrali sme sa do prasknutia, spomíname na pionierske tábory a je nám pekne ťažko na bruchu.

Hurá, ideme dole! Nadskakujem po ceste dole ako opica na gumičke, čo predávali v minulosti pri kolotočoch.

Ak je na ceste väčšia diera, nie je možnosť sa jej vyhnúť. Ak sa ti to podarí prednými, tak zadné koleso ju istotne trafí. Smer Brezno, tu je čas na súťaž Concours d' Elegance.

Ale ktorý veloš je krajší? Veď sú všetky, ako by ich jedna mater mala, sú rovnako krásne a všetky rovnako milujeme, tak vyhrávame všetci. O 16. hod. začína popŕchať a hore v hosteli zapaľujú gril, tak Peter zavelí: „Pome na stroje!"

Rútime sa hore dolinou, v Bystrej na kruhovom fotím, ale len pokiaľ nejde Juraj Ondrejka. Po jeho prejazde je dym, veľký Canon odmieta zaostrovať. Nevadí, grilovačka a dobrá nálada to nahradia. Večer klasika - hudba, zábava. A to je to najlepšie, keď sa stretnú rovnako šibnutí veteránisti. Nikto sa nevyťahuje, vsio rovno.

Nedeľa, koniec zrazu, ale ešte pred koncom nás Peter zavedie do hutníckeho skanzenu.

Expozícia ešte nie je otvorená, ale mi sme výnimka.

Všetko sa nám páči.

Rozprávke je koniec a pomaly sa rozlietame dymiť a smrdieť do našich domovov.

Zlet hadrákov sa podaril, nebanujem, bolo super hadrák aj moja chrbtica to vydržali !!!

Diskusia k článku

Meno*:
Email*:
Text:
	* nepovinné údaje
Odoslať