A zas ten Chopok.

04. 03. 2014 17:25, Bazala Marián, 6 komentárov

Celý týždeň bolo zlé počasie, ale mňa už mrle žrali, čo by som si zalyžoval lepšie ako na Donovaloch, tak som sa aj napriek zlej predpovede vybral ráno o 6:00 na Chopok. A zázrak sa udial.

O 8:10 sme už sedeli s Milanom na lanovke na Chopok. 8:21 sme dosiahli prvý raz vrchol.

Slnečná panoráma ma lákala fotiť, ale vyhral pud lyžiara a hodil som ruksak s foťákom lanovkárom do úschovne.

Krásnymi oblúkmi som ukájal svoje lyžiarske pudy.

S Milanom sme zlyžovali viackrát zjazdovky na juhu, najprv vyhliadku nad hotelom Kosodrevina, potom Predné a Zadné Dereše a tak dookola, asi 2 hod. sme sa ukájali. Milana už boleli jeho špáratka, tak som zobral foťák, že sa ideme fotiť. Najprv som odfotil ja Teletubbies,

potom ma Ing. Bogr na oplátku odfotil takto ako Ducha:

Neviem, ako sa mu podarilo s Canonam 5 D toto dielo, ale mne sa takto ešte nič nepodarilo odfotiť. Mám sa čo učiť!!

Na druhý pokus sa mu niečo podarilo cvaknúť, ale to už nie je umelecké dielo, to je len gýčová fotka.

Tak a idem lyžovať sever. Hore, ako fotím jednu krásnu devu a jak kukám tak kukám,

jej doprovod je známy chalanisko. Však to je Adam Žampa.

Tak som sa predstavil, že ja som Marián, ten známy jeho rakúskeho sponzora Naglreitera. Pokecali sme, zrazu prichádza Ing. Bogr. Ja rečiem: „Milanko, dovoľ, aby som ti niekoho predstavil." Adam podá Milanovi ruku: „Adam Žampa."

Milan vytreští oči a vykokce: „Milan Bogr." Nechápe, že som chytil nášho najlepšieho súčasného lyžiara. Nuž čo, paparazzi som výborný. Pár fotiek a ide sa dole.

Ideme pozrieť ďalší tatranský samorast, Petra Garaja a jeho psa.

Neviem, kto je krajší, ale ich Ratrac je najkrajší. Na severe práve prebiehajú MS juniorov, tak ideme niečo nafotiť.

Ale ako sa tam dostať, všade sú uzávery a trate sú zavreté a strážené. Peter ukazuje: „Však choďte až navrch a tam sa nejako popri zábranách prešmyknete.

Tak ideme. Dali sme na radu. Tá rada však skoro Milana stála život. Ale mohol byť chlapec aspoň v televízii a aj sa mohol povoziť na helikoptére. Navrchu prebiehajú preteky v lyžovaní vo voľnom teréne,

tak nejako sa popri zábranách prešmykneme až na trať zjazdu MS juniorov.

Sme na trati, ale galiba, to nie je sneh, ale čistý ľad. Ja nejako zabrzdím, ale Milana to šmykne dole z trate a len si tak letí kopa snehu dole kopcom po chrbte. Dostávam zimomriavky, jedna lyža odletuje, Milan prepadá do rokliny a niet ho. Len ticho a poletujúci sneh po ňom zostal. Tie minúty, pokiaľ som zlyžoval k jeho lyži a prišiel na kraj rokliny, trvali večnosť. Stojím na kraji. Beriem foťák, ak je mŕtvy, tak mam fotku na parte.

Kukám, dole je nejaký šušeň, našťastie sa šušeň začal hýbať.

Prišli k nemu lyžiari, dávajú mi znamenie, že šušeň žije.

Tak ok. Zlyžovávam cez kosodrevinu k Milanovi, zatiaľ sa aj on postavil na trasúce sa pahýle. Milan tadelo letel!!

Odovzdávam lyžu, všetko o.k., nič nemá dolámané, len je doudieraný. Hurá, žije! Nepoletí prenho helikoptéra.. Ďakujem Garajko, pekne si nám poradil. Čo si chcel kosti pre psa záchranára?

Pomaly sa presúvame až ku skoku na zjazde.

Trochu som si pofotil krásne skákajúcich pretekárov.

Milan tak neskákal, našťastie pána „inžilíra" kosodrevina zastavila. Ak by nebolo tých výrastkov, neletel by 200 metrov, ale 400 metrov až do doliny.

No to by bolo po ňom!! Ideme sa pekne poďakovať Garajkovi za radu. Nuž čo, smejeme sa všetci: Maďari na kopci, aj záchranári potrebujú z niečoho žiť!!

Medzi tým som mal 5 telefonátov od Zuzky Lofikovej, že kde som, že ma chce vidieť, ale natruc sme boli vždy na opačnom konci Chopku. tak sme sa nestretli. Možno nabudúce.

A zas sme hore, našťastie je hore Šmoulinka a Milankovi pofúkala boľačku,

tak už toľko nevzdychá. Ja som jej pre istotu zdvihol sukňu a opáčil, či je to dievčina. Bolo to dievča!!

Pri ďalšej jazde hore na nás pri funiteli čakal Yeti. Kto chytí Yetiho za...., tak môže vyhrať 1000 eur. Tak my sme sa vykašľali na Yetiho a jeho.... a za nič sme ho nechytili.

Pekne sme sa lyžovali po Predných a aj Zadných Derešoch až do úmoru kostí.

Poslednú srandu sme mali pri poslednej jazde dolu. Išli sme sa vyčurať, aby sme nemuseli zastavovať pri ceste domov. Zastavili sme nad hotelom Kosodrevina.

Pred nami najkrajší výhľad na Slovensku. Dole inverzia, hore slniečko.

Ja som bol šikovnejší, rýchlejšie som si ho našmátral, šup, šup a bolo to.. Zatiaľ čo Milan šmátra a šmátra, od zimy sa mu scvrkol a pinďúra nevie najsť. Smejem sa a hovorím: „Tu máš môjho, ja ho už nepotrebujem, vyšti sa z môjho!!!" Tak sme sa rozosmiali, že si Milan možno aj cvrkol a potom si ho konečne dajako našmátral.